Pole vedomia. Smerom k spoločnej univerzálnej mysli - Nová teória polí premieňa individuálne vedomie na kozmickú realitu. #956426

Dlho sme verili, že vedomie je súkromná záležitosť, ukrytá v hlave každého z nás. Akási uzavretá miestnosť, individuálny plamienok, ktorý osvetľoval len náš vnútorný svet. Dnes sa však niečo mení. Vedecké výskumy kolektívneho správania, objavy sociálnych neurovied, súčasné teórie distribuovanej mysle a dokonca aj určité intuície vychádzajúce z kontemplatívnych tradícií zdá sa rozprávajú iný príbeh: možno vedomie nie je len „moje“ alebo „tvoje“. Možno nezačína a nekončí hranicami nášho tela. Možno naopak existuje širší priestor, v ktorom sme ponorení, zdieľané územie, v ktorom naše myšlienky, emócie a vnímanie nie sú oddelené, ale hlboko prepletené. A tento priestor sa prekvapivo podobá na rozšírené pole, niečo, čo nás obklopuje a prechádza nami, rovnako ako elektromagnetické polia alebo gravitačné pole. Nevidíme ho, rovnako ako nevidíme gravitáciu, a predsa vnímame jeho účinky. Nedotýkame sa ho, rovnako ako sa nedotýkame rádiových vĺn, a predsa sme neustále ponorení do ich vplyvov. Všetko nasvedčuje tomu, že  existuje pole vedomia: jemné, rozsiahle pole, ktoré nepatrí nikomu, ale podporuje všetkých. Keď dvaja jedinci nadviažu vzťah, nie je to len stretnutie dvoch myslí: je to lokálna aktivácia tohto poľa. Niečo sa zapne, zhustí, nadobudne formu. Preto sa zdá, že niektoré rozhovory „myslia samy za seba“, že niektoré miestnosti „vibrujú“ zvláštnou energiou, že hlboko prepojené skupiny čerpajú z inteligencie, ktorá presahuje súčet jednotlivých členov skupiny.
Toto pole vedomia si môžeme predstaviť ako veľký oceán. Neviditeľný oceán, ale reálny vo svojich účinkoch, ktorý obklopuje všetko a prechádza každým z nás. V tomto oceáne nie sú naše individuálne vedomia oddelené entity: sú to vlny. Vlny, ktoré sa vynárajú, nadobúdajú formu, stúpajú a rozpúšťajú sa, aby uvoľnili miesto iným vlnám. Každá má svoju vlastnú podobu, svoj rytmus, svoju výšku, rovnako ako každý z nás má svoju históriu, charakter, spôsob vnímania sveta. Ale všetky vlny patria do toho istého mora. Žiadna neexistuje mimo neho.
Premýšľať o vedomí týmto spôsobom neznamená popierať našu individualitu: znamená to vidieť ju v širšom kontexte. Tak ako vlna nestráca svoju identitu len preto, že je z tej istej vody ako oceán, ani my nestrácame sami seba, keď uznáme, že sme súčasťou niečoho väčšieho.
Druhý obraz nám môže pomôcť priblížiť sa k tomuto tajomstvu z iného uhla pohľadu: z uhla pohľadu rádiových vĺn. Predstavme si, že existuje veľká stanica, ktorá je stále aktívna a vysiela nepretržitý tok informácií, intuícií, možností. Nie je to jediná a striktná správa, ale celý rad frekvencií, ako zbor potenciálu, ktorý vyplňuje priestor. A predstavme si ľudské mozgy ako naladené prvky. Prijímajú, dekódujú, prekladajú. Ale každý to robí svojím spôsobom, s inou citlivosťou a kvalitou prijímania.
Toto je kniha pre tých, ktorí sa pýtajú, ako funguje človek, keď nie je sám. Pre tých, ktorí tušia, že v najintenzívnejších momentoch života sa niečo otvára, niečo cirkuluje, niečo sa rozširuje. Pre tých, ktorí tušia, že vedomie nie je objekt, ktorý treba vlastniť, ale proces, ktorý treba zdieľať. Ak je pravda, že sme uzlami veľkej tkaniny, potom je možno čas naučiť sa to vidieť. A predovšetkým to žiť. Lebo práve tam, v tom spoločnom priestore, sa stávame skutočne ľudskými.