Od Spinozu k kvantovému vedomiu. - „Deus sive Natura”. Spinozovo myslenie ako predchodca súčasného jednotného pohľadu na kozmos. Moderný panpsychizmus. #949700

Ľudstvo sa už stáročia zamýšľa nad tajomstvom vedomia a vzťahom medzi mysľou a hmotou. Niektorí hľadali odpovede v hlbinách náboženstva, iní v abstrakcii filozofie, ďalší v čoraz sofistikovanejších nástrojoch vedy. Existuje však myšlienka, ktorá pretrváva celé veky a zdá sa, že sa pravidelne vynára s obnovenou silou: možnosť, že vedomie, alebo aspoň primitívna forma skúsenosti, je základnou a všadeprítomnou vlastnosťou vesmíru. Táto prvotná myšlienka sa silne vynára v debate, ktorá v súčasnosti zapája neurovedcov a filozofov vedomia. Táto debata, ktorá vznikla na vlne novej kvantovej fyziky, sa rozvinula s takou silou, že zaujala aj širokú verejnosť.
Spinozov pojem „Deus sive Natura” predstavuje jednu z najsilnejších a najradikálnejších formulácií tohto pohľadu: všetko, čo existuje, je vyjadrením jedinej božskej-prírodnej podstaty, a to, čo nazývame „duchom” alebo „vedomím”, nie je zriedkavá náhoda, ale samotná podstata bytia. Z tohto pohľadu nie sú hviezdna obloha, tlkot bunky, pohyb subatómových častíc a intuícia básnika oddelené javy, ale prejavy živého a vedomého kontinua.
Táto kniha sa vydáva na cestu od archaického myslenia k súčasnej vedeckej diskusii, prechádzajúc myslením starovekých filozofov, stredovekých mystikov, moderných idealistov a teoretikov kvantovej mysle. Cieľom je prehodnotiť Spinozovo myslenie   nad rámec  historického rozmeru a začať úvahu  o jeho dôsledkoch pre budúcnosť poznania. Toto skúmanie sa neobmedzí len na popis, ale pokúsi sa nadviazať dialóg medzi rôznymi tradíciami a disciplínami: filozofiou, fyzikou, neurovedami a etikou.
Otázka, ktorá sprevádza rozprávanie, je jednoduchá a zároveň závratná: čo ak by vedomie nebolo neskorým produktom evolúcie, ale pôvodnou vlastnosťou samotnej reality? Ak by to bola pravda, každý fragment vesmíru – od kameňa po myšlienku – by sa podieľal na tej istej tajomnej vedomosti. Vedomosti, ktorá nás spája nielen s ostatnými ľuďmi, ale s celým kozmom.
V priebehu kapitol kniha ilustruje, ako táto myšlienka vznikla, premenila sa, bola kritizovaná a dodnes je  opätovne oživovaná vedcami a filozofmi. Nejde o analýzu dogmy, ale o otvorenie priestoru na reflexiu, ktorý je schopný prekonať bariéry medzi disciplínami a pohľadmi na svet. Lebo možno pochopiť vedomie znamená prehodnotiť celú štruktúru reality – a možno to v konečnom dôsledku znamená prehodnotiť samých seba.